Achaltekinský kôň

Je veľmi skromné, odolné a vytrvalé púštne plemeno plnokrvného koňa staré najmenej 3000 rokov. Pochádza z Turkménska (Ázia).

 Niekedy sa tvrdí, že je dokonca starším plemenom ako arabský plnokrvník. Po roku 1921 sa chov sústredil na severné svahy Kopetdagu v okolí Ašchabadu. V minulosti sa vraj tento kôň vychovával v jamách, kde na neho všetci, okrem jeho pána, hádzali kamene a len jeho pán sa o neho staral a kŕmil ho, tým vychovávali kone verné len svojmu jazdcovi. Tak sa kone naučili dôverovať len jednému človeku a báť sa všetkých ostatných. To mohlo mať za následok niekedy problematickú povahu tohto plemena.

 Je to štíhly kôň vysoký asi 154 cm (kobyly 152 cm), obvod hrudi meria 167 cm, predkolenia 18,9 cm. Má nápadne vysoko nasadený krk. Je veľmi odolný voči teplu a vytrvalý. Máva dlhý chrbát aj krk, plochší hrudný kôš, menej klenuté rebrá, veľmi tenkú kožu a jemnú srsť. Sfarbenie môže byť hnedé, ryšavé, plavé alebo palomino, malo by mať zlatavý nádych, vyskytujú sa bieluši, vraníci aj cremella. Jeho cval je unikátny medzi ostatnými plemenami, je plynulý, bez otrasov a húpaní.

Americký klusák

Americký klusák je plemeno plnokrvného koňa, odchovaného v USA koncom 18. storočia a stalo sa postupne najrýchlejším a najvyhľadávanejším klusáckym koňom sveta.

 Americký klusák je miernej povahy, ochotný, učenlivý a súťaživý. Je veľmi rýchly a vytrvalý. Je tiež inteligentní a dobre ovládateľný .

 Hlava je plnokrvného typu, krk kratší a svalnatý. Plecia sú silné, lopatky sklonené. Hrudník je hlboký, chrbát je dlhší a rovný, zadok sklonený a silný. Končatiny sú pevné s dobrými kĺbmi a tvrdými kopytami. Srsť býva tmavo hnedá alebo čierna. Sú u nej povolené všetky čisté farby - hnedáci, vraníci aj ryšavý. V kohútiku dorastajú priemerne 157 cm.

 Americký klusák sa využíva predovšetkým v klusáckych dostihoch po celom svete. Vyniká tu svojou rýchlosťou aj silou. Pre svoju povahu to je aj obľúbený jazdecký a športový kôň. Je vyvážaný do celého sveta .

 Predkom bol žrebec Messenger, anglický plnokrvník dovezený z Anglicka roku 1788. Do jeho chovu boli pripustené kobyly plemien Norfolkovia (žrebec Bellfonder), holandskí klusáci, araby a kanadskí mimochodníci. Takto vznikol roku 1849 významný chovný žrebec Hambletonian 10. Plemeno dalo vzniknúť štyrom zakladajúcim žrebcom amerických klusákov: George Wilkes, Dictator, Happy Medium a Electioneer. Americký klusák sa stal obľúbeným plemenom pre klusácke dostihy, v ktorých sa využíva dodnes.

Andalúzsky kôň

Andalúzsky kôň patrí medzi teplokrvníky. Najvýraznejší vplyv na jeho vznik mali arabské a berberské kone. 

Je vysoký 155 až 160 cm, s výraznou hlavou, často s ľahkým klabonosom, dlhá hriva a chvost, silný ľahko klenutý krk, chvost nízko nasadený a nesený, farba biela s prímesami, len vzácne čierna, častejšie sú hnedáci .

Je využívaný pre drezúru - španielsku školu, pre koridu, ale tiež pre kočiare aj zháňanie dobytka, rekreácie, parkúr (skokové súťaže) .

Andalúzský kôň mal značný vplyv na chov mnohých známych plemien. Blízko príbuzní sú mu napr. Lusitánský kôň, Alter-real, Lipicani, Starokladrubáci aj niekoľko nemeckých plemien. O prežitie v priebehu stáročí, ktoré zahrňovali aj niektoré veľmi rušné obdobia, sa starali mníšske rády predovšetkým kartuziáni. V neistých dobách ukrývali kone vo vzdialených kláštoroch, aby byli v bezpečí. Kartuziáni sa snažili zachovať čistotu línie a dôsledne šľachtili zvieratá vysokej kvality. Andalúzan má hrdú chôdzu, je atletický, aj keď nie je rýchly a má láskavú a priateľskú povahu. 

Kone boli do Španielska dovážane z východného Stredomoria, od germánskych kmeňov a potom s inváziou moslimov. Andalúzsky kôň pochádza zo slnkom vysušovaných oblastí južného

Španielska, Andalúzie. V 16. storočí sa stal obľúbeným jazdeckým koňom európskych panovníkov a významných jazdeckých majstrov, vrátane Angličana Williama Cavendisha, vojvodu z Newcastle. Priamym potomkom Andalúzského koňa je lipican a k ďalším európskym plemenám ovplyvneným andalúzskou krvou patrí frederiksborský, frízsky a connemarský kôň.

O prežitie andalúzského koňa v priebehu storočí sa zaslúžili mníšske rády, predovšetkým rád kartuziánov. Kartuziáni sa snažili zachovať čistou línií chovu, preto ich kone dosahovali tých najvyšších kvalít. 

Anglický plnokrvník

Anglický plnokrvník je kôň, ktorého obaja rodičia sú plnokrvníci a ich rodokmene smerujú k predkom zapísaným vo Všeobecnej plemennej knihe. Je to jedno z najrýchlejších a najhodnotnejších svetových plemien koní, okolo ktorého vznikol rozsiahly dostihový a chovateľský priemysel. Predstavuje dokonalého jazdeckého koňa možno práve preto, že je výsledkom dlhoročnej systematickej práce a má veľký význam pri zušľachťovaní úžitkového teplokrvného koňa.

Typy Anglického plnokrvníka:
Toto plemeno sa delí na rovinové a parkúrové dostihové kone. Poznáme 3 kategórie rovinových koní:
- šprintéri, ktorí behajú na vzdialenosť 1000- 1450m sú to mladé kone, ktoré skoro dospievajú, sú veľmi rýchle, ale menej vytrvalé 
- kone na stredné vzdialenosti od 1,6km do 2,8km
- vytrvalci - neskôr dospievajú, behajú na dlhšie vzdialenosti

Kone, ktoré sa špecializujú na dostihy cez prekážky sa delia na tie, čo behajú steeplechase a prútenkové dostihy, musia byť odvážne, vytrvalé a nesmie im chýbať schopnosť skákať.

Pôvod anglického plnokrvníka:
Zrod anglického plnokrvníka má korene v Anglicku. V 15. storočí po vojne Ruží prišla táto krajina o veľké množstvo koní a tak panovník Henrich VII. zakázal ich vývoz do cudziny. Nejaký čas nato Henrich VIII. zahájil ich dovoz zo sveta. Keď už bol dostatok koní, vyskytol sa ďalší problém, bolo potrebné vyčleniť tie najlepšie. Alžbeta I. nechala vyhľadať najlepších chovateľov a úroveň britských koní začala rapídne stúpať. Ďalší podnet prišiel od Karola II., za ktorého vlády sa
stal Newmarket strediskom dostihov. Chovatelia sa zhodli na tom, že kvalitu koní môže zvýšiť iba premyslený chovateľský systém založený na poriadnom výbere jedincov, pričom bol doporučený orientálny chovný materiál, a tak v priebehu 17. a 18. storočia boli do Anglicka dovezení viacerí arabskí žrebci, pomocou ktorých bol anglický plnokrvník vyšľachtený. 

Appaloosa

Appaloosa je škvrnité plemeno koní chované severoamerickými Indiánmi kmeňa Nez Percé.

Appaloosa je kôň, ktorého pôvod siaha výhradne ku koňom vyšľachteným indánskym kmeňom Nez Percé (v preklade Prepichnuté nosy).

Vývoj tohto plemena začal v Novom Svete okolo roku 1500, kedy sa prví Španieli usadili na území Mexika a začali tu chovať ovce a kone. Hoci Indiáni s týmito kolonistami spolupracovali, nemohli na ich koňoch jazdiť. Postupom času sa im však podarilo kone ukradnúť, a naučili sa s nimi pracovať.

V roku 1621 priplávala z Terstu do Vera Cruz loď s nákladom, ktorý peukázateľne obsahoval tiež škvrnito sfarbené kone. Už niekoľko rokov pred tým boli kone zaregistrované na severe a odhaduje sa, že zhruba okolo roku 1700 sa škvrnité kone prostredníctvom Navajov dostali do vlastníctva kmeňa Nez Percé. Jeho príslušníci sa v tej dobe usadili na hraniciach štátov Oregon, Idaho a Washington, kde sa živili rybolovom. V priebehu leta opúšťali údolia a presúvali sa do hôr, kde obchodovali. Pri jednom z týchto výmenných obchodov po prvý krát na vlastné oči uvideli zviera veľké ako jeleň, ktoré sa živilo trávou a bolo využívané na nosenie nákladov.

Samozrejme, že zviera prostredníctvom výmenných obchodov získali a čoskoro neostali pri jednom. Akonáhle mali Nez Percezovia niekoľko koní, prestali si ich obstarávať výmenou, ale začali ich kradnúť. Do pätnástich až dvadsiatich rokov všetci príslušníci kmeňa vlastnili kone a vedeli tiež, ako s nimi manipulovať. Neuplynulo ani sto rokov a s kmeňom sa stala prevratná zmena - z rybárov a poľnohospodárov sa stali kočovní lovci. Tento kmeň bol tiež jediný, ktorý choval kone. To znamenalo nielen kvantitatívne zvyšovanie ich počtu, ale tiež zvyšovanie kvality chovu. Vďaka tomu boli teda kone, ktoré neboli zaradené do chovu, využívané ako nosiči. Silné, rýchle a výkonné kobylky a žrebce boli zaradené do chovného programu, zameraného na produkciu špičkových koní, ktoré bolo možné využívať na lov bizónov a pre bojové účely.

Pozoruhodnou skutočnosťou ostáva, že Indiánov kmeňa Nez Percé nikto chovať kone neučil. Aj tak už v roku 1806 Lewis popísal, aký bol očarený eleganciou, kvalitou a vytrvalosťou koní Nez Percezov. Napísal tiež, že menej kvalitné kone boli kastrované a do chovu boli starostlivo vyberané len tie najlepšie jedince. Aj keď sa Nez Percezovia priamo nezaslúžili na vzniku škvrnitých koní, nemožno im uprieť zásluhu na tom, že práve appaloosy svojimi vlastnosťami vynikajú nad ostatné plemená.

Označenie Appaloosa získali tieto kone až neskôr, zhruba okolo roku 1870. V tejto dobe sa pestovatelia pšenice usadili pri rieke Palouse, kde v tej dobe žili tiež Nez Percezovia, ktorí vlastnili veľké stádo škvrnitých koní. Farmári najskôr začali týmto koňom hovoriť „Palouse“ a potom „Palousey horses“, z čoho neskôr vzniklo označenie „A Palousey“ . V krátkom období sa toto označenie skrátilo na „Apalousey“ a nakoniec vznikol dodnes používaný výraz „Appaloosa“.

Najkrutejšia kapitola v histórii appaloos sa začala 15. mája 1877, kedy generál Howar dal rozkaz dopraviť v priebehu 30 dní náčelníka Josepha s jeho kmeňom a všetkým majetkom do rezervácie Lapwai. Indiáni sľúbili, že sa do rezervácie presunú a pretože ich tlačil čas, museli prekročiť Hadiu rieku. Rieka bola zhruba 400 metrov široká a v danú chvíľu sa korytom hnala voda s topiacimi sa ľadovými krami. Nez Percezovia sa dostali na druhý breh tak, že sa nechali voľne vliecť koňmi, ktorí rieku preplávali zapriahnutí do pltí z bizónich koží. Prúd bol však natoľko silný, že veľa koní strhol so sebou. Všetci ľudia prekonanie rieky prežili, ale 900 appaloos sa utopilo.

Nez Percezovia sa ďalej presúvali k rezervácii Lapwai. Počas cesty však došlo medzi Indiánmi a prisťahovalcami k niekoľkým malým šarvátkam, ktoré vyvrcholili tým, že traja mladí bojovníci zabili pri Lososej rieke 4 osadníkov. Tento konflikt vyvolal vojnu, vplyvom ktorej sa mierumilovný indiánsky presun zmenil na vojenské ťaženie. 17. júla boli skoro ráno napadnutí kapitánom Perrym, ale jeho 112 vojakov proti 55 bojovníkom Nez Percez namali šancu. To bol začiatok štvanice na Indiánov, ktorá trvala viac než tri mesiace a jazdci počas nich prekonali trasu dlhú 1300 míľ. Ďalší neočakávaný útok prišiel zo strany generála Howarda pri Clearwateri, ale Indiánom sa podarilo útok zastaviť a pokračovali v úteku cez Lolo Pas s cieľom opustiť územie Spojených štátov a v Kanade sa pripojiť k Sediacemu Býkovi.

Pretože však armáda disponovala telegrafickým spojením, podarilo sa jej trasu postupujúcich Indiánov vysledovať. Tak sa stalo, že ráno, 29. septembra 1877, došlo k druhému útoku na Indiánov, pri ktorom 600 vojakov americkej kavalérie bojovalo proti 120 bojovníkom Nez Percez. Tým sa síce podarilo útok odraziť, ale keď sa asi po šesťňovom obliehaní kapitán Haward spojil so svojím vojskom, 5. októbra 1877 boli donútení ku kapitulácii. Zatiaľ čo Nez Percezovia boli dopravení do rezervácie, všetky appaloosy čo im ostali boli zabavené a predané vo Fort Keogh.

Napriek tomu existovali ľudia, ktorým osud appaloos nebol ľahostajný. Patril k nim aj Claude Thompson a dr. Francis Haines, ktorí o tomto plemene zhromaždili všetky dostupné informácie a na ich základe vytvorili plemenný štandard, ktorý takmer bezo zmeny platí až do dnešnej doby. 30. decembra roku 1938 založili Appaloosa Horse Club U.S.A. v štáte Oregon. Už počas prvých rokov existencie mal klub 55 členov a 113 registrovaných koní. V súčasnosti má Appaloosa Horse Club vo svojom registri zapísaných viac ako 600 tisíc appaloos a o ďalšie rozširovanie a podporu sa stará niekoľko ďalších klubov registrovaných pod jeho hlavičkou. 

  Appaloosa je teda americká obdoba škvrnitého koňa,  v USA typické a uznávané plemeno. Gén pre škvrnitú srsť je však taký starý ako samotné plemeno.

Appaloosa je americká obdoba škvrnitého koňa, v USA typické a uznávané plemeno. Gén pre škvrnitú srsť je však taký starý ako samotný druh. 

Arabský plnokrvník

Arabský plnokrvník,alebo arabský kôň je najstaršie čistokrvné plemeno koní,oktorom sú doteraz zachované listiny,ktoré svedčia o jeho šľachtení už pred niekoľkými tisíckami rokov.Aj keď je to čistokrvný kôň,v jeho krvi by ste pravdepodobne ťažko hľadali prímes,tak ako to býva u iných plemien.Už len kvôli tomu,že takmer všetky dnešné plemená pochádzajú práve z araba. Po celé storočia bol využívaný na šľachtenie ďalších druhov koní, aby im predal svoje vynikajúce vlastnosti, ktoré si vysoko cenili nielen v jeho takpovediac domácom prostredí odkiaľ pochádza, ale aj ľudia z Európy, ktorí často túžli vlastniť koňa s takými kvalitami ako je práve arabský plnokrvník. Aj vďaka nim sa najprv dostal do Európy, a potom postupne do celého sveta, a v súčasnosti patrí medzi najrozšírenejšie plemená.Čoraz viac je ale kladený väčší dôraz na jeho vonkajší charakter a zabúda sa na to, prečo bol tento kôň vlastne vyšlachtený.Bol schopný prežiť v tvrdých podmienkach v púšti, vydržal dlho bez vody,dokázal cválať dlhé hodiny v boji,a preto si ho ľudia vysoko cenia doteraz.Je obľúbený najmä pre svoju ušlachtilosť,vytrvalosť,temperament,všestrannosť a oddanosť pánovi. Výška: 141 - 150 cm, arab má merať okolo 152 cm v kohútiku, ale väčšinou býva menší, približne okolo 150 cm. Ak je ešte menší, vždy sa počíta ku koňom, nikdy nie k pony plemenám Farba: vraník, beluš, hnedák, ryzák Výzor: malá hlava, ktorá sa zužuje do jemného pysku s veľkými otvorenými nozdrami, žiarivé, veľké výrazné oči, hrebeňovitá šija, dlhé šikmé plecia, krátky chrbát, hlboké brucho, silný zadok, vysoko nasadený chvost, za pohybu ho nesie vysoko zdvihnutý, končatiny sú dlhšie, štíhle, pevné a čisté, krátne holenné kosti, sú "suché", všetky šľachy sú zreteľné Povaha: odvážny, vytrvalý, inteligentný, hrdý Hlavné využitie: jazdectvo - arabské kone sú vhodné na také súťaže, ako je vytrvalostné jazdenie zušľachťovanie iných plemien - arabský kôň má schopnosť udržovať si svoje kvality u svojho potomstva a preto je veľmi žiadaný na celom svete hlavne na zakladanie a zušľachťovanie plemien, takže má väčší vplyv na svetovú populáciu koní než ktorékoľvek iné plemeno. Arabskú krv majú všetky teplokrvné a niektoré chladnokrvné plemená, ale aj mnohé plemená poníkov.

Belgický ťažný kôň

Belgicko je právom hrdé na svoje ťažké konské plemeno brabanta či belgickéhoťažného koňa.Kedysi bol známy pod názvom flámsky kôň a zohral významnú úlohu vo vývoji ťažkých plemien Veľkej Británie, shirského koňa,clydesdala a suffolk puncha.Jeho pričinením sa zvýšila aj veľkosť írskeho ťažného koňa.

Brabanta,a teda aj ardénskeho koňa, jeho blízkeho príbuzného, chválil Julius Casar ako silného a ochotného pracovného koňa.Belgičania odolali v priebehu času pokušeniu vyšľachtiť ľahšie  kone pre jazdectvo a žiarlivo si strážili svoje ťažné plemeno, ktoré bolo ideálne ne obrábanie pôdy. Brabant, ktorý je nesmierne silný a vytrvalý, má krátky chrbát, kompaktnú telesnú stavbu a krátke masívne nohy s istým množstvom vlásia na sponkách.Hlavu má v porovnaní s inými ťažkými plemenami pomerne jemnú a malú, no stále primeranú.Dosahuje priemernú výšku 170 cm a celkove je to masívne zviera.Jeho akcie má ďaleko do elegantnej- má typický trhaný krok na ťažných plemien.Vinikajúco sa však hodí na práce na poli, najmä na ťažkých ílovitých pôdach, a predovšetkým je povestný svojou prívetivou a poslušnou úpovahou.

 Belgický teplokrvník

 CC

Clydesdale

 

História a pôvod

História tohto plemena sa datuje už od 18. storočia. Výsledkom šlachtenia koňa, pre potreby farmárov, vzniklo silné chladnokrvné plemeno.Ich pôvodcami sú už spomínané shirske kone a kone vlamské z oblasti Lanarkshire. Ich opularita veľmi stúpala, až sa dostali do celého sveta. Avšak opäť po druhej svetovej vojne toto plemeno takmer vyhunulo, a na scénu sa dostali traktory. 1990 nastal prelomový bod, keď clydesdalské kone boly opäť v trend.

 

 

Popis a charakteristika

Tento mohutný kôň dosahuje výšku v kohútiku takmer 172 cm. Hlava má rovný profil a oči sú oválne a výrazné. Môžu mať aj rybie oko ( teda dúhovky sú modré). Krk stredne dlhý a silný, hrud svalnatá a prestranná, chrbát je široký jemne zvažujucím zadkom. Chvost je vysoko nasadený, ktorý sa často špecialne upravuje. Kopytá sú veľké ako tanier, ktoré sú veľmi kvalitné. Nohy obrastajú husté riasy, ktoré dodávajú koňom na kráse : ) . Sfarbenie je väčšinou hnedá, ale vyskytujú sa aj ako vraníky, belkovia, ale aj ryšiaci s charakteristickými bielymi znakmi.

 

Povaha

Hovorí sa oních že dú to obrovia s dobrým srdcom. A je to pravda. Sú pokojné, vytrvalé, ale i inteligentné a učenlivé. Ale sú veľmí náročné na chov, teda vyždaujú si starostlivosť o porast nielen na nohách.

 

Využitie

Predovšetkým boli vyšlachtené na práce v poľnohospodárstve, ale sú skvelými spoločníkmi pod sedlom, záprahu, alebo ich stretnete na výstavách.

 

Zaujímavosť

Pripraviť clydesdala na výstavu, trvá niekoľko hodín a chce to pevné nervy. Aj keď tieto kone pokojne stoja počas "vyzdobovania", je to stále veľmi náročne. Rôzne mašličky do hrivy a najkoplikovanejšie zapletanie chvosta. Ale výsledok stojí za to. 

 

 

 

Český teplokrvník

Pôvod, vznik: Až do začiatku 19 storočia sa v Čechách uplatňovala v chovu teplokrvných koní španielska a neapolská plemená, až neskôr sa objavili anglickí plnokrvníci. Teplokrevníci sa stali přikřížením anglickej krvi príliš ľahkými a nevhodné pre bežnú prácu, a preto museli ustúpiť chladnokrvníkom, ktorí prebrali hlavné úlohy v poľnohospodárstve a doprave. Zmenu potom spôsobila armáda, ktorá začala pre potreby kavalerie dovážať anglonormanov, hannoverské, oldemburské, východofrískych žrebcov aj kone iných teplokrvných plemien. Po roku 1918 sa dovážali najmä oldemburské žrebce, ale nesplnili očakávania, a preto sa chov začal dopĺňať anglickými plnokrvníky aj polokrevníky. Výberom z tohto zložitého súboru vznikol slovenský teplokrvník, pričom sa ustálila niekoľko línií.

 

Vzhľad: Je to statný kôň, v kohútiku meria 170-175 cm, obvod hrude meria asi 200 cm, obvod predkolenia 22-23 cm. Hmotnosť tela presahuje 600 kg. Dosť ťažká hlava je úhľadná, krk mohutný a svalnatý, vysoko nesený, kohútik málo výrazný, chrbát široký a dosť dlhý rovnako ako zadok. Mohutné nohy majú výrazné kĺby, krátku sponka a kopytá niekedy príliš plochá s nie príliš tvrdú rohovinou. Predné nohy bývajú niekedy zviazané. Hriva a chvost sú dosť husté, zapletajú sa. Bežne sa vyskytujú hnedáci a ryšiaci, ostatné farby sú zriedkavé. Pri úprave srsti sa často na zadnej časti vytvárajú kartáčované šachovnice. Je to kvalitný pracovný kôň, vhodný ako k jazde, najmä rekreačné a terénne, tak na ľahšiu prácu v poľnohospodárstve a lesníctve. Je učenlivý, ovládateľný, ochotný a vytrvalý. 

 

 

 

  Dartmoorsky pony

Pôvod: Veľká Británia
Farby: Predovšetkým hnedáky, tmavé hnedáky, vraníky. Zriedka sivkovia a ryšiaky, žiadne strakoše. Povolené sú malé biele znaky.
Exteriér: - 116 - 127 cm palicovej miery; dobré sedlové uloženie; dostatočne svalnatý chrbát a zadok
- dobrá hĺbka a šírka pŕs; chrbát nie príliš krátky; štíhly základ
- pevné, silné kĺby, stabilné záprstie; dostatočne klenutý, dobre usadený krk; malá, ušľachtila hlava; široké čelo; malé uši; veľké priateľské, výrazné oči
Využitie: Jazdecký poník pre deti - začiatočníkov; zriedka jazdný poník; malý lovecký a všestranný kôň; mimoriadne vhodný pre postihnuté deti.

História a pôvod: Jeho domovinou je oblasť v juhozápadnom Anglicku, ktorej meno nesie: Dartmoor. Oblasť s rozlohou viac ako 600 km trasoviska, vresoviska a žulových skál, kde "dážď prší horizontálne" smerom od Atlantiku alebo od kanála. Od založenia národného parku v roku 1951 križujú toto horské trasovisko len dve cesty. Ako pred stáročiami patrí táto divoká krajina ovciam a poníkom, ktoré tu ešte stále žijú v divých alebo polodivých stádach. V trasoviskách, ktoré im poskytuje najlepšiu ochranu, prežili tieto malé, húževnaté kone aj rozhodnutia kráľa Henricha VIII. vykynožiť všetky konské plemená pod 142,2 cm. Naopak, v neskorších chceli mať ľudia dartmoorskeho poníka ešte menšieho. Na prácu v tesných bánskych štôlniach ich pred asi 100 rokmi krížili so shetlandskými žrebcami. Aj 2. svetová vojna vážne ohrozila toto staré plemeno. Dartmoor sa stal vojenským cvičiskom. Združeniu dartmoorskeho poníka a jeho chovateľom vďačíme za to, že prežilo. Až v roku 1899 sa zaviedol štandard a Všeobecná plemenná kniha koní. V roku 1961 bol založený veľmi prísny zušľachťovací register. Len poníkom, ktoré doň prijmú, vypálila na krk typický trojuholníkový znak. 
Temperament a talent:  Dobromyseľné a vyrovnané poníky sú rýchlymi a vytrvalými priateľmi pre deti, hodia sa aj na športové turnaje.

 

 Exmoorsky pony

Pôvod: Veľká Británia
Farby: Hnedáky, tmavé hnedáky, tmavé plaváky.
Exteriér: - 115 - 122 cm palicovej miery
- stredne dlhý, silný chrbát; prevažne trochu zrazený zadok
- vysoký kohútik; dobre uložené plecia; krátky krk
- pekné nohy; jemné, tvrdé kopytá
- štíhla hlava; široké čelo; vypuklé, svetlo lemované oči; hrubé špicaté uši
- múčna papuľa (svetlé sfarbenie okolo nozdier)
Využitie: Vytrvalý detský jazdecký poník, lovecký poník. 

História a pôvod: Ako už napovedá jeho meno, tento poník je doma na vresoviskách Exmooru. Niektorí odborníci sa domnievajú, že predkami týchto odolných poníkov sú divoké kone, ktoré sa na územie dnešnej Británie dostali ešte predtým, ako sa oddelila od pevniny. Exmoorsky poník, ktorý bez ujmy prežil tisícročia, takmer neprežil 2. svetovú vojnu. Keďže mäso bolo v tom období vzácnosťou, poľovali naň pytliaci. Tento masaker prežilo sotva 50 zvierat. Dnes máme opäť približne 800 kusov tohto historicky významného plemena. Avšak len 200 zvierat žije voľne v národnom parku. Združenie Exmoor Pony Society dôsledne kontroluje čistý chov. Raz v roku sa stáda pozháňajú a dvaja rozhodcovia hodnotia polročné žriebätá. Ak sú rodičia zaregistrovaní v plemennej knihe a žriebä sa prísnej porote páči, vypália mu znak, zapíšu ho do registra a pustia na slobodu. Každé jedno žriebä má šancu na druhú skúšku, a tým aj život vo voľnej prírode.
Temperament a talent: V minulosti mal Exmoorsky poník široké uplatnenia v poľnohospodárstve. Voľakedy ho využívali sedliaci ako nosné a záprahové zviera. Dnes na ňom jazdia dospelí na poľovačkách vo vreskoviskách, kde dokáže držať krok aj s veľkými koňmi. Veľmi obľúbený je najmä u detí. Je vytrvalým a rýchlym priateľom a rád skáče.

 

 

Falabella

 

Miniatúrne kone chovali ako domácich miláčikov a ako raritu v rôznych obdobiach, ale najznámejšie plemeno je falabella. Napriek svojim rozmerom nie je falabella pony, ale miniatúrny kôň, pretože má vlastnosti a proporcie koňa. "Plemeno" bolo pomenované podľa rodiny Falabella, ktorá na svojom ranči Recreo de Roca pri Buenos Aires v Argentíne vyšľachtila tieto malé zvieratá.

Pôvod: Základom falabelly bol shetlandský pony a kedysi možno aj malý nepodarený plnokrvník. "Plemeno" falabella vzniklo na základe zámernej plemenitby krížením s najmenšími zvieratami a potom príbuzenskej plemenitby. V tomto procese sa vytratila sila a vitalita a zvieratá prišli o vrodenú húževnatosť shetlandských poníkov. Falabelly sú obľúbené v Amerike, chovajú ich aj v Anglicku a vyvážajú prakticky do všetkých krajín. Môžu ich údajne používať v záprahu, ale na jazdenie sú nevhodné.

Výška: 76 cm jgf

bfxbgjg

  

Fjodský kôň

 

Vzhľad: Je to nezameniteľný druh, pomerne ušľachtilejší ako iné severné kone, má úhľadnú širokú hlavu s rovným profilom a malými ušami, len žuchvy sú príliš mohutné. Má obdĺžnikový formát, pri výške 132 až 145 cm je dlhý asi 140 až 150 cm. Má krátky svalnatý krk, Takmer neznateľný kohútik, zaoblený, dobre osvalený trup a široké prsia. Vynikajúce sú krátke silné nohy s dobre ideovými tvrdými kopytami. Typické je plavé sfarbenie s výrazným úhorím pruhom na chrbte a zebrovanie na nohách. Hriva a chvost sú v strednom páse čierne, po stranách biele, čo je výnimočný znak. Aby dvojfarebná hriva vynikla, pristrihuje sa stupňovito. Fjordský kôň je univerzálny pracovný kôň, skromný, silný a výkonný. Osvedčil sa v poľnohospodárstve a lesníctve, ako soumar aj v záprahu. Dobre chodí aj pod sedlom, hoci má trochu drobivý, nepríjemný chod. Je inteligentný a osvedčuje sa v súťažiach. Má odvahu a v ťažkom teréne vyniká obratnosťou a istým krokom. Užíva sa na zlepšenie pracovných schopností iných plemien. V ČSR bol krížený s huculom (tzv. fjordhucul) pre lesné práce. Teraz sa z Nórska hojne vyváža. 

Pôvod, vznik: Tento pôvodný škandinávsky kôň sa považuje za potomka TARPAN. Hlavným centrom jeho chovu je západná časť Nórska, význačné najmä fjordy, podľa ktorých kôň dostal meno. Toto starobylé plemeno chovali už Vikingovia ako vojnové kone, ktorého obrazy sa zachovali aj na runových kameňoch. S Vikingmi sa dostal do Veľkej Británie aj na Island a značne ovplyvnil tamojšie plemená. Dodnes je obľúbený v západnej Európe.

 

vzhfcsdzfhwsgb    hgsfzesgdufj

  hd

 

 

Frízsky kôň

 

Frízsky kôň má svoj pôvod v lesnom koni, ktorého vyšľachtili na severe Holandska na území morom obklopeného Frízska. Dnes má svojich obdivovateľov nielen v domovskej krajine, ale na celom svete. Právom patrí v Holandsku k národnému dedičstvu krajiny .

Dnešný frízsky kôň je vraník, v kohútiku meria okolo 156 cm (kobyla) a 163 cm (žrebec). Hlava je dlhá s inteligentným výrazom a vyjadruje veselú a milú povahu, uši sú krátke. Má dobre stavané telo s valcovitým trupom je kompaktné. Nohy sú silné, majú čisté a veľké kĺby. Zadné nohy vynikajú silou. Typickým znakom plemena sú spodné časti záprstia zarastené dlhou srsťou. Hriva, chvost sú husté a bujné.

Povahou je veľmi kľudný a učenlivý. Jeho temperament a krásne chody môžu vyniknúť v drezúre a rovnako aj v záprahu. Pre svoje povahové vlastnosti sa stáva miláčikom celej rodiny .

 

Línie
Ľahká – stavba tela: jemná línia celého tela
Využitie:
•na jazdenie
•plemenitba
•výstavné aktivity
Stredná – stavba tela: pevná osvalená
Využitie:
•na jazdenie
•plemenitba
•výstavné aktivity
Ťažká – stavba tela: robustná, mohutná, osvalená
Využitie:
•vhodné do koča
•v poľnohospodárstve
•výstavné aktivity
Popis
Hlava je dlhá s krátkymi ušnicami, ale inteligentná jemne narysovaná a vyjadruje veselú ochotu a milú povahu.

•Výška v kohútiku žrebce – 163 cm, kobyle – 156 cm.
•Zadné nohy sú silné majú, veľmi čisté a veľké kĺby.
•Chvost je hustý a bujný.
•Kopytá sú tvrdé kopytá sú z modrej rohoviny a nie sú náchylné na choroby.
•Farba – frízsky kôň je vždy čierny

 

 

    

História a pôvod: Ako už napovedá jeho meno, tento poník je doma na vresoviskách Exmooru. Niektorí odborníci sa domnievajú, že predkami týchto odolných poníkov sú divoké kone, ktoré sa na územie dnešnej Británie dostali ešte predtým, ako sa oddelila od pevniny. Exmoorsky poník, ktorý bez ujmy prežil tisícročia, takmer neprežil 2. svetovú vojnu. Keďže mäso bolo v tom období vzácnosťou, poľovali naň pytliaci. Tento masaker prežilo sotva 50 zvierat. Dnes máme opäť približne 800 kusov tohto historicky významného plemena. Avšak len 200 zvierat žije voľne v národnom parku. Združenie Exmoor Pony Society dôsledne kontroluje čistý chov. Raz v roku sa stáda pozháňajú a dvaja rozhodcovia hodnotia polročné žriebätá. Ak sú rodičia zaregistrovaní v plemennej knihe a žriebä sa prísnej porote páči, vypália mu znak, zapíšu ho do registra a pustia na slobodu. Každé jedno žriebä má šancu na druhú skúšku, a tým aj život vo voľnej prírode.
Temperament a talent: V minulosti mal Exmoorsky poník široké uplatnenia v poľnohospodárstve. Voľakedy ho využívali sedliaci ako nosné a záprahové zviera. Dnes na ňom jazdia dospelí na poľovačkách vo vreskoviskách, kde dokáže držať krok aj s veľkými koňmi. Veľmi obľúbený je najmä u detí. Je vytrvalým a rýchlym priateľom a rád skáče.
 

 

Brabant, ktorý je nesmierne silný a vytrvalý, má krátky chrbát, kompaktnú telesnú stavbu a krátke masívne nohy s istým množstvom vlásia na sponkách.Hlavu má v porovnaní s inými ťažkými plemenami pomerne jemnú a malú, no stále primeranú.Dosahuje priemernú výšku 170 cm a celkove je to masívne zviera.Jeho akcie má ďaleko do elegantnej- má typický trhaný krok na ťažných plemien.Vinikajúco sa však hodí na práce na poli, najmä na ťažkých ílovitých pôdach, a predovšetkým je povestný svojou prívetivou a poslušnou úpovahou.

Hoci brabant je v Európe málo známy, našiel si prívržencov v USA, kde sa choval tak, aby bol ušľachtilejší a elegantnejší.
 

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk